Zachráňme človeka pred človekom

1. Vo svojich úvahách a článkoch hovoríš o potrebe „zachrániť človeka pred človekom“. Je situácia taká vážna? Môžeš povedať niekoľko faktov o tom, ako sa prejavuje deštrukčná činnosť človeka na prírode?

Rozvoj priemyslu spolu s vedecko-technickou revolúciou priniesol človeku ako najrozumnejšiemu tvorovi na Zemi mnoho pozitívneho. Nikdy v doterajšej histórii ľudského rodu nebolo toľko strojov, uľahčujúcich namáhavú fyzickú prácu, nikdy nebola starostlivosť o zdravie človeka na tak vysokej úrovni a nikdy predtým sa človeku nenaskytovalo toľko najrozmanitejších možností spoznávať zákony a zákonitosti tohto sveta najrozmanitejšími prístrojmi.

Všetky tieto výhody sú však sprevádzané nežiaducimi efektmi, ktoré viac či menej narušujú pôvodnú prírodu ako aj bezprostredné životné prostredie človeka. V ostatných desaťročiach človek „modifikoval“ svoje bezprostredné životné prostredie, ale vo všeobecnosti prírodu na celej Zemeguli do takej miery, že svojím nie celkom uváženým počínaním na úsvite tretieho tisícročia ohrozuje existenciu mnohých rastlinných a živočíšnych druhov. Už v blízkej budúcnosti sa môže stať, že vyhubí vedome toľko rastlinných a živočíšnych druhov, že zvrátenie apokalyptického scenára na Zemi nebude už možné. Rastliny a živočíchy sú totiž zapojené do zložitého fungovania jednotlivých ekosystémov. Ich vyhubenie vo veľkom počte druhov v súčinnosti s narastajúcim znečisťovaním životného prostredia môže  mať za následok zlyhanie funkcií prírodných ekosystémov a následne rozkolísanie rovnováhy v hydrologickom a atmosferickom režime Zeme (otepľovanie zemskej atmosféry, zvýšený výskyt prírodných živlov – povodne, suchá, silné víchrice…). A tak pri akomkoľvek zásahu do prírodného prostredia každý jeden z nás si musí vopred položiť otázku: „Dokedy bude príroda ešte schopná znášať daň z civilizačného pokroku ľudstva bez vážnych následkov na jej zdravotný stav? No a konkrétne príklady: v rieke, kde som ako chlapec chytil na sto metroch 50 hlaváčov (malá ryba), dnes nevidím ani jedného! Alebo ďalší príklad – lastovičky a belorítky. Zážitky z detstva (spred 35 rokov), keď sa na jeseň v dedine lastovičky a belorítky slávnostne odoberali od svojho rodiska v početných mnohotisícových kŕdľoch, sú na úsvite tretieho milénia priam nepredstaviteľné ani v tých najtajnejších snoch. Elektrické drôty pod váhou týchto družných vtáčat v období okolo Panny Márie (8. september) sa len tak prehýbali. Keď sa na popud jednej z belorítok vzniesol celý takýto početný kŕdeľ za hlasitého štebotu do povetria, odrazu sa v dedine na chvíľočku zotmelo, ako keď sa zvečerieva, pretože obrovské mračno vtákov na niekoľko sekúnd doslova zatienilo azúrovú oblohu… Rozvidnilo sa opäť, keď si tieto družné vtáčatá zasa na chvíľku posadali na elektrické drôty. Takýto nápadný jav, ktorý trval niekoľko týždňov, bol jednoducho neprepočuteľný a neprehliadnuteľný.   

2. Vo svojich článkoch sa často vyjadruješ o ekonómoch, manažéroch a podnikateľoch ako o ľuďoch, ktorí majú veľmi zjednodušený pohľad na svet okolo nás. Môžeš bližšie vysvetliť tento svoj názor?

Nielen v otázke spomenuté „kategórie“ ľudí, ale vo všeobecnosti všetci ľudia sa dívajú na svet a na život len v určitom zornom uhle a nevidia svet okolo seba v súvislostiach. A najmä vo vzťahu k prírode. Drvivá väčšina ľudí vníma prírodu ako niečo samozrejmé, čo tu bolo, ešte ako tak je a bude tu „na večnosť“. To nie je ale vôbec pravda. Každý jeden človek vplýva na prírodu, a teda na každom záleží, v akej miere jej pomáha alebo jej poškodzuje. Každý si pri svojom konaní musí byť vedomý, že svojím počinom vyvoláva akciu zo strany prírody, a preto by sa mal snažiť vysielať smerom k prírode pozitívne vlnenie, aby sa k nemu vracala rovnako „naladená“ reakcia. Ak tomu tak nie je, tak prírodu poškodzujeme a „echá“ od nej sú potom, prirodzene, negatívne v podobe škodlivých prírodných činiteľov – víchrice, prívalové dažde, dlhodobé suchá, výkyvy v počasí.

3. Čo by si urobil, aby si zachránil človeka pred človekom, keby si mal k tomu potrebné zdroje?

Som presvedčený, že peniazmi a ani najdrahšími materiálnymi statkami nemožno „zachrániť človeka pred človekom“. Človeka pred človekom musíme zachrániť nie na materiálnej rovine, lež na duchovnej.

Ako človek skúmajúci prírodu, zamýšľam sa často nad tým, aký osud čaká našu prastarú matku. Priznám sa, že môj názor na jej ochranu a záchranu sa modifikoval a stále sa upravuje s pribúdajúcimi stále novými poznatkami. Kým som bol ochranárom – začiatočníkom, bol som skalopevne presvedčený, že ak chcem nejakú časť prírody ochrániť a zachrániť pred ľuďmi, stačí ju ohradiť ostnatým drôtom a vec je vyriešená… Teraz po rokoch však viem, že to bolo naozaj naivné, myslieť si, že stačí fyzicky ochrániť prírodu a všetko bude vyriešené. Deň za dňom stále viac a viac sa utvrdzujem v tom, že ak chceme zachrániť existenciu života na našej planéte, potom sa musí v prvom rade zmeniť myslenie každého jedného človeka a do určitej miery sa musí modifikovať aj jeho rebríček hodnôt.           

V dnešnom „prematerializovanom“ svete sa umocňujú materiálne hodnoty pred duševným bohatstvom. Vo všetkých pádoch skloňovaný imidž sa chápe len ako dokonale upravený zovňajšok. „Veď však duševno aj tak nie je navonok vidno…“ povedia si mnohí z nás. Hodnota duševného bohatstva deň za dňom „devalvuje“. „Niekto“ je v očiach širokej verejnosti ten, kto nadobudol nejaké „oči kolúce“ materiálne bohatstvo. Pričom málokoho už zaujíma, či to bolo aj čestným spôsobom. V tomto svete, v ktorom sa človek stáva otrokom materiálnych statkov, aj hodnota svedomia a morálky devalvuje. Za osobnosti sa všeobecne medzi širokou verejnosťou považujú tí, ktorí sa často objavujú na televíznej obrazovke. A tak sa môže stať, že vo svetových vedeckých kruhoch známy profesor môže byť vo svojom najbližšom okolí neznáma osoba. Ba môže byť považovaný často ešte aj za „podivína“, najmä keď sa svojím materiálnym bohatstvom nemôže ani len porovnávať s niekým, kto si môže dovoliť kúpiť aj „modré z neba“.

4. Napriek všetkým pesimistickým správam o stave prírody, sú evidentné aj pozitívne výsledky činnosti človeka – mnohé rieky sú čistejšie ako v minulosti, mnohé technológie sú čistejšie, mnohé podniky dnes dokážu vyrábať v uzatvorenom cykle bez odpadov do okolia. Aký je tvoj pohľad na budúcnosť spolužitia človeka a prírody?

Miliardy rokov trvajúca evolúcia života na Zemi, uskutočňujúca sa výlučne v réžii samotnej prírody, je dostatočným dôkazom o jej neuveriteľných schopnostiach a nenahraditeľnosti pri riadení svojich systémov. Príroda sama vo svojom evolučnom vývoji sa osvedčila ako najlepšia režisérka, scenáristka i manažérka svojich ekosystémov a z tejto výsostnej pozície by ju nemalo násilím vytláčať nijaké z jej stvorení. Aj človek, hoci je nositeľom najvyššie organizovanej hmoty na planéte Zem, by sa mal ako každý jeden z mnohomiliónového súboru živočíšnych a rastlinných aktérov na Zemeguli podriadiť režisérke prírode a konať výlučne podľa ňou napísaného scenára.

Doterajšie účinkovanie živočícha Homo sapiens tak v úlohe režiséra ako aj scenáristu, ba i hlavného aktéra na javisku prírody, do ktorých sa obsadil sám, svedčí o jeho totálnom zlyhaní pri pokusoch nahradiť prírodu pri koordinovaní procesov v neobyčajne zložitých ekosystémoch Zeme. Aj keď je človek „nositeľom“ najvyššie organizovanej formy života na Zemi a na úsvite tretieho milénia mu pri simulovaní prírodných procesov pomáhajú aj vysokovýkonné počítače, na prevzatie postu režisérky prírody to v nijakom prípade nepostačuje.

Človek sa však všemožne pokúša vytláčať prírodu z nenahraditeľného postu riadenia jej ekologických systémov. Smutným príkladom je jeho pasovanie sa do roly manažéra Darwinom objavených zákonov evolúcie, podľa ktorých prežívajú len tie jedince, ktoré sú nositeľmi „najvhodnejšej“ genetickej výbavy pre dané prostredie, teda silnejší, odolnejší, prispôsobivejší. Na túto obzvlášť zodpovednú a neobyčajne obtiažnu úlohu by si človek, nech by bol akokoľvek múdry a vedecky informovaný, nemal v nijakom prípade nárokovať. Vmiešavanie sa človeka do riadenia prirodzeného výberu jedincov, ktoré výsostne prináleží len a len režisérke prírode, môže mať nedozerné následky v populáciách rastlín a živočíchov.

Človek si nárokuje na rozhodovanie o bytí a nebytí jedincov rastlín a zvierat podľa svojich „úsudkov“. Nech by sa tieto „úsudky“ opierali o tie najserióznejšie vedecké poznatky, nemôžu v nijakom prípade nahradiť prírodu. „Záležitosti“ s výberom jedincov rastlín a zvierat pre zachovanie kontinuity života by sme mali prenechať výsostne na prírodu. Len ona je schopná „spravodlivo“ rozhodnúť, ktorý jedinec sa bude podieľať na pokračovaní rodu. Človek nemôže vniknúť tak hlboko do tajov prirodzeného výberu, kreujúceho sa v ekosystémoch Zeme tisíce rokov, aby mohol rozhodovať o bytí a nebytí jedincov rastlinnej a živočíšnej ríše, opierajúc sa pritom o svoje niekoľkoročné vedecké poznatky. Nemôže napríklad „spravodlivo“ na základe svojich kritérií rozhodnúť, ktoré jelene budú „vyradené“ z chovu a ktoré budú smieť odovzdať svoje genetické informácie potomkom. Táto úloha prináleží len a len jeleniciam, ktoré jediné majú právo rozhodnúť sa, gény ktorého jeleňa budú vo výbave ich potomkov. Len ony „spravodlivo“ a podľa svojho „vkusu“ rozhodnú o výbere.

Človek má svoj „meter“ na meranie genetickej a fenotypickej vhodnosti, resp. nevhodnosti jedinca, ktorý môže byť celkom iný a „mylný“, než aký pri selekcii používajú samotné zvieratá. Takto potom svojím neuváženým konaním môže vniesť do vzťahov v rastlinnej a živočíšnej ríši formujúcich sa celé tisícročia „chaos“, ktorý môže mať za následok úplné rozvrátenie populácií.

Nepodceňujme prírodu a ponechajme režírovanie prirodzeného výberu len a len v jej kompetencii. Rozhodovaciu právomoc tu musia mať samotné rastliny a živočíchy a človek tu naozaj nemá minimálne právo zasahovať. Jedinec rastlinnej či živočíšnej ríše, ktorý sa človeku javí ako najvhodnejší pre existenciu v daných ekologických pomeroch lokality, môže byť pre samotnú prírodu neperspektívny. Príroda sama najlepšie „vie“ uskutočňovať selekciu a ukáže nám jedince s ktorou genotypovou a fenotypovou výbavou sa do tých-ktorých ekologických pomerov stanovišťa najlepšie „hodia“. 

5. Vzťah ľudí k prírode nie je dobrý. Podobne však nie je dobrý ani vzťah ľudí k sebe navzájom. Závisť, netolerancia, vzájomné boje a agresivita. Máš nejaký liek na choré ľudské duše, pre bohatých a úspešných, ktorí sú často osamotení a hľadajúci, pre chudobných, ktorí často žijú v beznádejných podmienkach?

Nie som lekárom, ale svojim „pacientom“, ktorých mám neúrekom, som poradcom na „tiesňovej linke“ 24 hodín denne a 365 dní v roku. Na všetky neduhy duševného i fyzického rozmeru tela  je najlepším liekom príroda. V prírodnej lekárni sú prístupné lieky na každú chorobu,  a preto svojim „pacientom“ predpisujem liečebné prechádzky po lesných, lúčnych či skalných zátišiach prírody. Aj keď navštevujeme nejakú nám dôverne známu lokalitu denno-denne, tak nám nemôže toto miesto zovšednieť, lebo v každom ročnom a dennom období je iné a ponúka nám vždy nový „liečebný koktail“ alebo „vitamínovú bombu“. Veď či nie je vôňa dýchajúcich stromov a kvietkov alebo spev operencov skutočným liekom. A podotýkam, že je to voľne dostupný liek bez lekárskeho predpisu! Takže príroda je liekom na všetko a pre každého človeka bez rozdielu povolania.

6. Staršia generácia sa často kriticky pozerá na mládež, jej postoje, správanie a spôsob života. Ty často navštevuješ školy, vyučuješ študentov a organizuješ detské tábory v prírode. Aký je tvoj názor na mladú generáciu?

Mladá generácia je taká, akú ju v tom-ktorom  časovom období formuje staršia generácia. A teda mladí sú obrazom ich vzorov starších. My dospelí zodpovedáme nielen sami pred sebou za mladú generáciu, ale najmä pred Stvoriteľom, a toho by sme si mali byť všetci vedomí. Ak ponecháme mladého človeka, aby sa mu venoval počítač, mobil, televízor, tak potom sa z neho vytratí láska, súcit, empatia… Počítač, mobil, ani televízor malé dieťa nepohladia, nepovedia mu láskavé „teplé“ slovo, ktoré môže vyriecť iba človek. A tak všetky tieto výdobytky nikdy nenahradia človeka, ktorý sa nesmie nechať vytlačiť z hlavnej roly v rodine do vedľajšej. O tom, že sa to stáva a na úsvite tretieho milénia, ktoré je doslova „explóziou“ týchto materiálnych „výdobytkov“ človeka, je to stále častejší jav, sme svedkami všetci. Chybu tak treba hľadať v nás dospelých, ktorí nesieme zodpovednosť za to, ako „vypestujeme“ naše deti, ktoré sú najväčším pokladom na tejto Zemi. Otec a mama si musia nájsť čas na svojho potomka. Ak dieťa potrebuje niečo od svojho rodiča, ten ho nesmie nikdy odmietnuť, teda nikdy. Vždy si musí nájsť aspoň chvíľku času, aby sa svojmu potomkovi venoval. Musí to byť vždy, ani len jeden jediný raz ho nesmie odmietnuť, že nemá čas alebo že má niečo dôležitejšie „na robote“. Pre dieťa môže byť čo i len jedno jediné odmietnutie veľmi boľavé a môže sa zapísať nezmazateľne do jeho duše ako nezahojiteľná jazva, ktorá sa môže obnoviť a rozjatriť niekedy v budúcnosti v podobe negatívnych činov, ktorým potom nebudeme my dospelí rozumieť. Potom často počúvame: „Skadiaľ sa to len vzalo v tom chlapcovi, keď spáchal taký čin?“ Málokto sa z nás ale zamyslí, aké udalosti zažil tento chlapec v detstve, čo mu „poškvrnilo“ dušu a do akej hĺbky, koľko lásky dostával z okolia a akej kvality bol tento cit.                 

Je na nás dospelých, aby sme sa spamätali a v našich deťoch a mládeži zušľachťovali ich duchovný svet a nie ho devastovali prevrátenými rebríčkami hodnôt aj v našom živote. Ak sa malému človiečikovi už od útleho veku servíruje všade prítomná a oslavovaná súťaživosť a reklama, potom nemôžeme očakávať, že nám z neho narastie osobnosť človeka s bohatým duchovným a citovým svetom, ktorá bude dostatočne silná zdolávať všetky životné prekážky. Ba skôr naopak, môže nám z takéhoto človiečika vyrásť osoba, ktorá bude pri prekonávaní životných prekážok bezradná. No a potom pri riešení svojho životného trápenia môže ľahko skĺznuť na šikmú plochu a začne sa utiekať k alkoholu, drogám… V mládeži treba rozvíjať zdravú súťaživosť, nie však „dravosť“. Ak však budeme naše deti ostreľovať zo všetkých médií sloganmi, kde sa hovorí len a len o dokonalosti, prestíži a imidži, potom z nich nevyrastú osobnosti. Primnoho sa hovorí a píše o dokonalosti a „naj“ vo všetkom. Našim ratolestiam predstavujeme svet, kde majú miesto len naj-krajší, naj-lepší, naj-dokonalejší, naj-výkonnejší, naj-mudrejší… Akoby na našej modrej planéte nebolo pre „tých druhoradých“ nie naj-krajších, nie naj-lepších, nie naj-dokonalejších, nie naj-výkonnejších, nie naj-múdrejších už nebolo miesto… Často pri obhajovaní tejto mylnej teórie argumentujeme poznatkom z prírody, že v nej prežívajú len tie najsilnejšie jedince a ostatné jej ratolesti nemajú právo na život… Nie je to však vôbec pravda, že v zátišiach prírody prežívajú len tie najživotaschopnejšie jedince. V lese nenájdeme dva stromy, ktoré by boli presne rovnaké. Ak by platilo pravidlo, že v lese prežívajú tiež len najživotaschopnejšie jedince, potom by museli byť všetky rovnaké, krásne, zdravé. No a každý z nás sa môže presvedčiť na vlastné oči, že tomu tak vôbec nie je. Rovnako je to pri všetkých ostatných organizmoch našej zázračnej prírody, samozrejme vrátane človeka.        

V záujme každého dospelého človeka by malo byť, aby z našich detí vyrástli ľudia s bohatým duchovným svetom, ktorí sa nepoddajú v pasovaní sa so životom ani pri zdolávaní tých najťažších prekážok. Nebudú pri ich prekonávaní hľadať únikové cesty podľa vzoru hrdinov z akčných filmov a plytkých seriálov. To však vyžaduje od nás dospelých byť vzorom pre našich potomkov. Príkladov skutočných osobností z radov dospelých je však veľmi málo na to, aby oslovili všetku našu mládež. Každý rodič, no a potom na druhom mieste učiteľ by mal byť svetlým príkladom pre deti, ktorý je najlepším výchovným prostriedkom pri formovaní ich duševného sveta i rebríčka životných hodnôt. Našu mladú generáciu by sme mali učiť zdravému sebavedomiu a zdravej súťaživosti, nie však dravosti a nadradenosti. Aspoň drobunké zrniečko pokory by malo klíčiť nielen v každom z nás dospelých, ale mali by sme ho zasiať rovnako tak v našich ratolestiach. Ak by sa nám to podarilo, potom by sme určite neboli svedkami, ako sa školáci posmievajú krivkajúcej starenke alebo ako mládenec povie staršiemu pánovi, že tu na tejto Zemi už zavadzia a že už mal byť dávno pod zemou. Potom sa veru nebudeme musieť obávať, že naše ratolesti budú očakávať od života len prechádzku májovým ružovým sadom.

7. Prežívaš väčšinu svojho života v prírode, ale občas sa objavíš aj „dole“ medzi ľuďmi na univerzitách, konferenciách, dokonca vo väzniciach. Čo môže dať príroda modernému človeku s plnou peňaženkou a s plným kalendárom povinností?

Príroda je liekom na všetko a pre každého jedného človeka bez rozdielu pohlavia, veku, povolania a záujmov. Tak absolútne materiálne chudobný človek (napríklad ja, a myslím to vážne), ako aj materiálne bohatý človek môže nájsť v prírode útechu pre svoju dušu, azyl pre ubolené a doráňané vnútro, pohodu pre „vyšťavený“ organizmus. Človek je dieťa pramatky prírody, a preto môže nájsť v jej náručí všetko to, čo je potrebné pre jeho zdravý život.

Keď objímam tristopäťdesiatročnú jedľu v pralese, cítim z nej prúdenie pozitívnej energie, ktorá ma napĺňa zvláštnym pocitom blaženosti. Prastará jedľa nahromadila z pôdy, ovzdušia, vody a Slnka za dlhé obdobie vyše troch storočí nesmiernu zásobu pozitívnej energie, ktorú ponúka bez nároku na plácu každému živému stvoreniu, aj človeku.

Podobné pocity nesmierneho šťastia prežívam aj keď nežne pohládzam plstnaté kvietky plesnivca, prekrásne tvarované papučky črievičníka, pohľadom láskam ladne na azúrovom nebi vznášajúceho sa murárika červenokrídleho, alebo keď v prítmí lesa počúvam prednes ľúbostnej poézie hlucháňov…

Rastliny a zvieratá majú zvláštnu schopnosť vyžarovať do okolia pozitívne vlnenie so zázračnými liečivými účinkami na ostatné stvorenia prírody. Nesmierne rád sa vystavujem pôsobeniu priamych účinkov pozitívneho vlnenia, ktoré emitujú do svojho okolia všetky živé prírodniny. Páchal by som neodpustiteľný hriech, ak by som sa vzdal vzácnej príležitosti čerpať z bohatej studne životodarnej energie prírody, ktorú mi ponúkajú všetky jej ratolesti.

8. Medzi ľuďmi sa zvyšuje rozdiel medzi bohatými a chudobnými, mocní ovládajú, okrádajú a zneužívajú bezmocných a slabých. Existuje v prírode spravodlivosť a rovnováha? Ako sa dosahuje?

Akýkoľvek ekosystém ako celok sa snaží „žiť“ v rovnováhe s okolitým prostredím. Neviem si pomôcť, ale pri prechádzke prírodou musím našu pramatku stále chváliť. Chválim pramatku prírodu, že nedovolí skrátiť nijaké obdobie roka urýchľovaním procesov v jej ekosystémoch. Dokedy ešte človek ako jeden z mnohých živočíšnych druhov vydrží urýchľovanie svojho životného rytmu, na ktoré nebol pramatkou prírodou dimenzovaný? Chválim Stvoriteľa za to, že ročný kolobeh prírodných procesov ponechal naveky mimo dosahu svojho najmúdrejšieho stvorenia – človeka, pasujúceho sa do roly vrcholového manažéra všetkého diania na modrej planéte. Príroda vyrába vzduch, zabezpečuje kolobeh vody, obnovuje atmosféru i pedosféru bez ohľadu na vôľu človeka. Chvála Pánu Bohu, že prúdenie slnečnej energie, zázračný kolobeh vody, atómov a molekúl sa deje pod taktovkou režisérky prírody a nepodlieha „chúťkam“ človeka, ktoré stále viac a viac ovláda hriešny duch roztopaše.

9. Aký odkaz by si dal manažérom a podnikateľom, ktorí budujú svoje firmy, každý deň rozmýšľajú v pojmoch konkurencia, úspech a rast.

Každému manažérovi by malo byť vlastné zdravé sebavedomie a súťaživosť, nie však nezdravá ba až chorobná dravosť, nadradenosť a pýcha. Aspoň drobunké zrniečko pokory by malo klíčiť v srdci každého úspešného podnikateľa. Vo svojom srdci by mal mať vmestených všetkých ľudí svojej firmy a mali by ho zaujímať ich trápenia a radosti. Mal by poznať talenty každého jedného člena kolektívu a nechať ich rozvinúť pre prospech podniku, ako aj pre prospech ich samotných. Najvyšší výkon má človek vtedy, keď mu je práca koníčkom a potešením a nepotrebuje nijakú motiváciu. Podnik by mal byť pre každého zamestnanca miestom radosti, a preto by v každom dobrom a prosperujúcom podniku malo visieť heslo: „Všade dobre, v našom podniku najlepšie“. A potom sa úspech určite skôr či neskôr dostaví.

Rozhovor viedol Ján Košturiak

AH-6

Červienka obyčajná

A-119 – kópia (2)

000018.JPG

26. 7. 2014

Téma članku: Nezaradené

Autor: Miroslav Saniga

Milovník prírody, vedec, spisovateľ, človek srdcom i dušou zanietený za prírodu. Prírodu nielen miluje, ale vie o nej aj rozprávať i písať. Je to človek, pre ktorého je príroda všetkým, zasvätil jej celý svoj život.

Profil autora

seminare

Podobné články

+ Ďalšie články na tému Nezaradené