Ty v lepšom Ja.

V dnešnom svete je človek sústavne vystavovaný množstvu podnetov z každej strany. Na to, aby prežil svoj život tak, aby naplnil všetky potreby svojej existencie, potrebuje posilňovať sám seba. Svoje vedomie, svoje prežívanie, svoju osobnosť. Od prvých rokov svojho života potrebuje vedieť a cítiť, že je milovaný a prijímaný taký, aký je. Rodičia a učitelia sú tými, ktorí ho na vstup do samostatného života pripravujú. Ale ako sú na tento dnešný svet pripravení oni sami?

K čomu sú naše deti v školách vedené? K čomu sú vedení ľudia vo svojich zamestnaniach? Kto rozvíja dnešného dospelého človeka? A chce sa vlastne ešte dnešný dospelý človek ďalej rozvíjať? Cíti potrebu zmeniť niečo v sebe samom? Alebo čaká, že zmenu statusu zariadi niekto iný, že zmena k lepšiemu príde bez toho, aby urobil niečo sám so sebou? Chce? Môže?

Na základe Maslowovej pyramídy potrieb viem, že na ceste rozvoja kráčam smerom nahor, k postupnému napĺňaniu potrieb sebarealizácie. Viem, že ak cítim potrebu zmeniť súčasný stav čohokoľvek vo svojom živote, tak potom podobne ako pri otázke smädu mám niekde vo svojom vnútri potenciál naučiť sa rozpoznávať túto potrebu, dospieť cieleným učením sa k tomu, čo mi táto moja potreba komunikuje. Následne, skôr či neskôr, prídem na to, čo mám urobiť preto, aby som ju nasýtila. Aby som si do svojho života priniesla pokoj, stav, kedy mám naplnené svoje potreby a môžem sa plne radovať z okamihu prítomnosti.

Dnes je už mnohým ľuďom jasné, že sú to oni sami, kto udáva smer ich života. Človek má omnoho väčšiu moc, ako si dokáže predstaviť. Môže mať všetko, čo potrebuje k plnohodnotnému životu. Ale ako je dnes ďaleko k poznaniu toho, čo vlastne potrebuje? Ako ďaleko či blízko je sám k sebe a vnímaniu svojho vlastného bytia vo vzťahu k ostatným? Ako sa k sebe a druhým môže priblížiť? Aké je to – cítiť? A keď už niečo cíti, čo je to, čo cíti? K čomu človeka vedie jeho srdce? Čo mu našepkáva? Čo sa v ňom ukrýva? Na čo ho má? Ako môže srdce používať pri svojej práci? Čo mu takého poznanie prináša?

Mám presvedčenie, že každý človek má právo na svoj vlastný názor, na lásku, prijatie, či sebarealizáciu. Moja osobná cesta poznania sa od roku 1993, kedy som po prvýkrát vstúpila do triedy, spája s učiteľmi – angličtinármi. Pre nich mi srdce bije, pre nich podnikám kroky do neznáma, s nimi prinášam inovácie do jazykového vzdelávania. A tak ako kráľovič v Šípkovej Ruženke, ktorý sústavne pretínal ostnaté kríky v okolí zámku, a čím viac pretínal, tým viac úsilia musel vynaložiť, aby sa k nej dostal, tak sa i môj život spája s prekážkami, ktoré ma na tejto ceste sprevádzajú. Majú svoj veľký význam, pretože testujú moju vytrvalosť, odhodlanie, kondíciu, vieru, ale najmä, tak ako u Kráľoviča pri Ruženke, lásku. Lásku k práci a posolstvu, ktoré chcem na tomto svete zanechať.  

Prajem nám všetkým, ktorí zastávame akúkoľvek rozhodujúcu pozíciu v našich školách, firmách, športe, organizáciách či rodinách, aby sme dokázali rozpoznať a rozvíjať to neviditeľné puto vo vzťahu k druhým ľuďom. Aby sme dokázali vytvoriť dostatočne podporné a podnecujúce prostredie pre prirodzený rast našich zverencov. Prajem nám, aby sme nachádzali vždy nové a nové témy na diskusiu a otvárali tak dvere fantázii, tvorivosti a radosti zo života!

6. 2. 2014

Téma članku: Názory Jany Chynoradskej

Autor: Jana Chynoradská

Zakladateľka jazykovej školy Harmony a Centra inovácií Learn & Lead. Pôsobí ako riaditeľka a projektová manažérka, zároveň vedie vybrané programy na pozícii lektorky a kouča.

Profil autora

seminare

Podobné články

+ Ďalšie články na tému Názory Jany Chynoradskej