Podnikanie v regióne má svoje výhody a čaro

 Romana Machová

beeLOL

Romana Machová založila lokálny podnik, v ktorom vyrába cukrovinky výlučne z prírodných surovín. Nakupuje od domácich výrobcov a je v priamom kontakte s konečným spotrebiteľom.Jej cukríky mohli ochutnať aj účastníci konferencie Výrobný manažment. Predtým robila úspešnú manažérku v úspešných firmách. Obhájila doktorandskú prácu o tom ako zvyšovať výkonnosť podnikov. O vlastnom podnikaní, problémoch a plánoch sa s ňou rozprával Ján Košturiak.

JK: Prečo si sa po tom všetkom rozhodla opustiť svet, kde si bola na výslní, mala si určité istoty a pustila si sa do vlastného podnikania?

RM: Čím sa podniku viac darí, tým viac rastie. Rastie jeho obrat a s ním aj tržby, zvyšuje sa počet zamestnancov, stúpa cena akcií, aj cena jeho značky. Podnik expanduje, obsadzuje trhy za hranicami regiónu, štátu, únie, kontinentu. Takto to však nemôže fungovať donekonečna. Mnohí svetoví hráči prerástli samých seba a prekračujú hranice, za ktoré sa nemali dostať. Príkladov je dosť v každom odvetví a na každom kroku. Vezmime si napríklad potraviny – sú doslova kontaminované rôznymi umelo vyrobenými prímesami. Dnes na trhu už neexistujú trvanlivé cukrovinky bez umelých farbív, aróm, konzervantov, či synteticky vyrobených vitamínov. Dokonca ani v bio kvalite!

Čím je podnik silnejší, tým väčšie a teda aj vzdialenejšie trhy chce obsadiť. Čím väčšie vzdialenosti chce prekonávať, tým trvanlivejšie musia byť potraviny, ktoré vyrába a predáva. Silní svetoví hráči takto chtiac – nechtiac ohrozujú naše zdravie, životné prostredie, a v konečnom dôsledku aj našepracovné príležitosti.

Uvedomila som si, že svojím pôsobením v priemysle som tento nepriaznivý vývoj nepriamo podporovala. Toto bol jeden z kľúčových dôvodov zmeny v mojom pracovnom smerovaní. Prestala som pomáhať tým, ktorí nám nakoniec škodia a začala sompracovať tam, kde to má zmysel. Chcem vytvárať pracovné miesta pre ľudí, ktorí žijú blízko mňa, vyrábať niečo, čo neškodí životnému prostrediu, ani zdraviu,ba naopak, čo môže mať priaznivé účinky pre ľudský organizmus.

 

JK: Aké to bolo na začiatku? Čo z medzinárodných firiem a univerzity si využila a čo si sa musela naučiť na vlastnej koži?

RM: Život v priemysle má svoje čaro, človek je sústavne zaneprázdnený vecami, ktoré sa mu zdajú dôležité. Ich riešením si cibrí logiku, učí sa kontrolovať emócie, zapodieva sa vlastnými prioritami a prioritami iných, plánuje si svoj čas, je disciplinovaný, a pod.  Keď človek tento kolotoč opustí, opúšťa aj všetko to, čo tam bolo dôležité. Ale berie si so sebou zručnosti, ktoré tam nadobudol, resp. musel nadobudnúť. A tie sú neoceniteľné pri budovaní vlastného podniku.

V rámcidoktorandského štúdia bolo pre mňa vzrušujúce skúmať malé a stredné domáce podniky, analyzovať ich problémy, bariéry ich rastu. Tu som sa prvýkrát stretla s pojmom celistvej osobnosti a s paralelou medzi šťastným človekom a úspešnou firmou. Pochopila som, že rast úspešného podniku musí byť riadený a musí mať isté hranice. Toto poznanie využívam pri budovaní vlastného podniku – chcem sústavne rozvíjať nie len jeho fyzickú kondíciu, ale aj jeho mentálnu, emočnú a etickú dimenziu. Rozhodne nechcem, aby môj podnik prekročil hranice etiky, vplyvu na životné prostredie, vplyvu na zdravie človeka, a pod.

Pri rozbiehaní vlastného podniku človek robí takmer všetko. Nakupuje materiál, suroviny, uhrádza faktúry, vyvíja nové produkty, testuje ich, vlastnoručne ich vyrába, balí, predáva,následne vystavuje faktúry,chystá podklady pre účtovanie, sleduje novinky na trhu, informuje o vlastných novinkách, jedná so zákazníkmi, so zamestnancami, komunikuje so štátnou správou, vzdeláva sa,a pod. A pri tom neustále myslí na to, čo by sa mohlo v jeho podniku zlepšiť, zmeniť.Zvládať všetky tieto činnosti bolo pre mňa učenie sa časovému manažmentu na vlastnej koži. Ale dopadlo to dobre, podnik sa rozvíja a ja mám stále viac času, ktorý môžem venovať aj iným oblastiam svojho života J.

 

JK: Neláka Ťa to niekedy vrátiť sa?

RM: Napadané lístie netreba vracať na strom. Má svoj zmysel tam, kde je. Najskôr ochráni korene stromu pred silným mrazom a neskôr mu poskytne živiny pre ďalšiu úrodu. Všetko v živote má svoj význam. Nechcela by som sa preto vrátiť ani o jediný deň späť. Teším sa z toho, čo bolo, čo mám a čo príde.

 

JK: Kde vidíš najväčšie problémy podnikateľov, ktorí začínajú a ako ich prekonávaš Ty?

RM: Najväčší problém podnikateľov, ktorí začínajú, je v tom, že ešte nezačali. Väčšina z nich nezačala, lebo nemá nápad, ideu.Iní nezačali, lebo neveria svojmu nápadu.

Je veľká škoda, že naše vzdelávacie inštitúcie neučia ľudí vytvárať si vlastné pracovné miesta. Študijné programy na vysokých školách sú nastavené na vylepšovanie toho, čo už existuje. Okolo nás je obrovské množstvo príležitostí pre podnikanie, ale mládež nikto neučí vidieť ich. Toto je problém, ktorý vnímam a ktorý ma mrzí o to viac, že ho nedokážem vyriešiť.

Poznám viacerých podnikateľov, ktorí sa sústavne a takmer na všetko sťažujú. Dokonca aj na vlastnú firmu – aké to majú ťažké, ako je ťažké konkurovať, a pod. Ak chce človek podnikať, musí byť svojím nápadom nadšený. Musí veriť, že jeho plán je originálny a životaschopný. Keď tomu neverí, podnikanie sa stane pre neho utrpením. A to už potom nie je podnikanie.

Takže, keby som odpoveď na túto prvú časť tejto otázky zhrnula do dvoch slov, je to nápad a presvedčenie.

Nemám pocit, že musím prekonávať nejaké významné problémy pri rozbiehaní môjho podniku. Azda jediná vec, s ktorou sa od samého začiatku pasujem, sú minimálne množstvá materiálu a surovín, ktoré potrebujem do výroby a ktoré musím nakúpiť. Žiaľ, priemysel je nastavený tak, že v podstate nie je možné kúpiť „iba“ 100kg obalového materiálu, alebo iba 10.000ks paličiek na lízanky. Výrobcovia (silní nadnárodní hráči) nie sú schopní vyrobiť / poslať neštandardne „malé“ objednávky a malé podniky, s takýmto portfóliom, neexistujú (alebo som ich doteraz nenašla). Na manažérskych kurzoch nás učili, že neexistujú problémy, existujú len výzvy. A ja súhlasím.

 

JK: Čo vlastne robí Tvoja firma a aké máš plány?

RM: Vyrábame cukrovinky (lízanky a cukríky) výlučne z prírodných surovín, bez pridania akýchkoľvek umelo vyrobených prímesí. To znamená, že do našich výrobkov nepridávame žiadne farbivá, arómy, stabilizátory, vitamíny, a pod.Príchute dosahujeme prostredníctvom vlastnej šetrnej receptúry – pridávaním liečivých byliniek, korenín a plodov do sirupových zmesí.

Mám v pláne naďalej vylepšovať zloženie našich výrobkov a dostať ich bližšie ku konečnému spotrebiteľovi. Mám však aj Plán B, pre prípad, že by Plán A nefungoval J. Nechcem totiž budovať svoj podnik na dlhodobých stratégiách a kŕčovito sa ich pridržiavať. Zatiaľ som však skalopevne presvedčená, že naši obchodníci umožnia konečnému spotrebiteľovi siahnuť v ich regáloch aj po našich výrobkoch.

 

JK: Čo Ti dalo vlastné podnikanie a čo Ti zobralo?

RM: Odkedy podnikám, mám oveľa viac času. Môžem s ním narábať ako uznám za vhodné. Navyše, keďže ma baví vlastnoručne vyvíjať a vyrábať cukrovinky, čas, ktorý im venujem, je pre mňa aj relaxom.

Podnikanie mi nevzalo nič, za čím by mi bolo ľúto.

 

JK: Ako môže malá lokálna firma konkurovať nadnárodným hráčom?

RM: Ja by som túto otázku položila opačne: Ako môžu nadnárodní hráči konkurovať malej lokálnej firme?

Nadnárodní hráči sú silní, ale nemotorní. Ich výrobné závody už desaťročia podliehajú epidémii Lean, Six Sigma, TOC, ISO VDA, a pod. Dokážu preto vyrábať rýchlo, lacno, načas, dokonca aj v požadovanej kvalite. Ich veľkosť im však nedovolí vtesnať sa do útrob malého regiónu. Silní hráči„posielajú“k nám svoje produkty z diaľky a podľa tržieb, či prieskumov ich menia, vylepšujú, inovujú.

Podnikanie v regióne má svoje výhody a čaro. Tu môžem nakúpiť bylinky od lokálneho pestovateľa, odoberať med, peľ aj propolis odpravého slovenského včelára, ktorý sa vzorne stará o svoje včely. Tu môžem prehodiť pár viet pri káve so zákazníkmi aj o iných ako pracovných záležitostiach, ísť na obchodné jednanie bez powerpointovej prezentácie a bez notebooku, a pod. Vzťahy v regionálnom podnikaní sú oveľa osobnejšie, úprimnejšie.A v tomto nemôže žiadna nadnárodná spoločnosť konkurovať malej lokálnej firme.

Okrem toho, podľa mňa existuje istá úmera medzi veľkosťou firmy a veľkosťou výrobnej dávky. Aj preto sú diaľnice preplnené kamiónmi a olemované logistickými centrami. Svet sa napĺňa zvyškami ešte nepredaných výrobných dávok. Malý podnik predáva doma, neznečisťuje prostredie dopravou a pred obrovskými skladmi uprednostňuje záhrady, farmy, parky.

 

JK: Čo z toho, čo si sa naučila na rôznych manažérskych kurzoch využívaš vo svojej práci?

RM: Je dobré, keď človek získa informáciu. Či už z učebnice, prednášky, knihy, či z kurzu. Informácia sama o sebe je však len nevyhnutný začiatok cesty za poznaním a znalosťami. Na manažérskych kurzoch ma naučili pomenovať mnohé javy, s ktorými sa človek v podniku môže stretnúť. V praxi ich naozaj prežívate, riešite, učíte sa z nich a učíte druhých.

Manažérsky kurz je dobrý začiatok. Ak však má mať nejaký význam, musí po ňom nasledovať realita, prax, ozajstný podnikový život.

 

Rozhovor viedol Ján Košturiak.

 

27. 11. 2013

Téma članku: Rozhovory

Autor: Ján Košturiak

Robí poradcu, trénera a kauča v oblasti inovácií, strategického manažmentu, organizácie podniku a priemyselného inžinierstva.

Profil autora

seminare

Podobné články

+ Ďalšie články na tému Rozhovory