Neviem…

Kto sa rád priznáva k tomu, že niečo nevie? Alebo kto sa rád priznáva k tomu, že sa mu niečo nechce, že nerád sa zamýšľa nad trápeniami ľudí a ich príčinách, nerád pracuje a hlavne nerád plní zadané úlohy. To iba Sokrates pred takmer dva a pol tisíckou rokov, pri špacírovaní starobylým mestom sa priznal k tomu, že „vie, že nič nevie“.

Šéfovská skúsenosť súčasnosti však odhalila takrečeno nový fenomén. Podstatu „nevedenia“ ako nástroja elegantného vrátenia úlohy šéfovi, ktorý mal odvahu svojmu podriadenému úlohu uložiť! Stačí povedať „neviem“, nasadiť masku úprimnosti a čakať. Najlepšie až do blížiaceho sa termínu plnenia úlohy. Ak šéf nemá dostatok súcitu a vždy nanovo sa opytuje, „ako vec stojí“. Notorický „neplnič“ úloh je jednoducho vytrvalý v používaní slovka „neviem“- a hlavne nezabúda na masku úprimnosti. Na potvrdenie rodiaceho sa fenoménu „neviem“ využíva svoje schopnosti a presne „vie“, ktoré sú ďalšie účinné nástroje na podporu „nevedenia“. Stačí vymeniť masku „nevedenia“ za masku permanentného bolestínstva, uroniť slzičky, mykať kútikmi úst, imitovať hlbokú zaujatosť, poukázať na prekážky v práci spôsobené inými, sústredene sa zahľadieť na ďaleký horizont, pobehovať a zrýchliť krok a tak demonštrovať nestále preťaženie ale i odhodlanie urobiť všetko, čo mu šéf nakáže.

Vyvrcholenie uplatnenia nástroja „nevedenia“ nastáva v deň poslednej kontroly plnenia úlohy.

Smutné oči podriadeného prezrádzajú skutočnú situáciu. Urobil maximum ale „nevie“, prečo to trvá tak dlho. „Nevie… nevie… nevie…“ A tak sa usiloval. Nachodil sa, niekedy dokonca i klusal, neustále o tom hovoril… vypisoval e–maily. Jednoducho „nevie“, čo sa stalo…“Nevie…“

Kto to má „vedieť?“ Predsa šéf, ten musí „vedieť“ všetko… AJ zadanú úlohu oprášiť a dokázať tomu čo “nevie“, že on „vie!“ A tak sa naplní známy slogan „Kázal pán, musel sám“.

A funguje to. Nástroj „NEVIEM“ prinútil niekoho, aby použil nástroj VIEM!“