Jana Chynoradská a Ján Košturiak: Hľadanie vlastnej cesty

JANA:          Pred nedávnom som mala som sen, ktorý mi dlho rezonoval v pamäti. Ešte dnes dokážem precítiť ten pocit radosti z daného okamžiku. V tom sne som mala tak päť či šesť rokov, stála som v malej kuchyni pri okne. Na kuchynskej linke bola rozprášená múka a všade navôkol boli plechy na pečenie, formičky a cesto na koláče. V sne som sa dostala späť k svojmu detstvu, v ktorom bola hra na pekárku moja obľúbená činnosť. Jablko nepadlo v tom čase ďaleko od stromu, pretože moja mama je vyučená pekárka a koláče sme mali od nepamäti na stole pravidelne každý víkend. Niekedy i cez týždeň. Moja mama nám svoju lásku ponúka už dlhé roky cez pečenie a kuchyňu. Môj sen mi prinavrátil detstvo, čas, kedy okamih prítomnosti je to jediné, na čo detská hlávka myslí. Prítomnosť je plná hry, fantázie, možného. V detstve je totiž možné všetko.

JÁN:              A v dospelosti nie je možné všetko?

JANA:          I dnes verím, že je to tak. Je dôležité sa rozhodnúť a robiť to, čo nás vnútorne napĺňa a v konečnom dôsledku nabíja. Už oddávna som chcela ľuďom, klientom či žiakom odovzdať niečo viac ako len vedomosti. Ponúknuť im počas hodín a seminárov pridanú hodnotu tak, aby si z toho odniesli čo najviac užitočného. Aby boli schopní naplno precítiť okamih prítomnosti, ktorá do veľkej miery ovplyvní ich ďalšie pôsobenie. A práve preto človek v spojení s budovaním medziľudských vzťahov sú témy, ktoré sú a vždy boli mojou dôležitou súčasťou.

JÁN:             Myslím si, že nie je dôležité, aby sme ľuďom dali všetko, skôr aby to našli oni sami.

JANA:          Každý jeden z nás túži vedieť si odpovedať na otázky: kto som, čo robím, kam kráčam. Málokto z nás si však dovolí odpovede na ne vysloviť nahlas. Nájdem v sebe odvahu urobiť to, čo vo mne za roky hľadania dozrelo? Mám podporu vo svojom okolí? Mám odvahu postaviť sa za seba a svoj vnútorný svet? Čo sa stane, ak prehovorím za svoje pocity, svoje sny a túžby?

JÁN:             A čo by sa malo stať? Veď normálne to ľudia robia!

JANA:          No, ako zareaguje okolie na môj hlas? Som pripravená na reakcie okolia? Som otvorená poznaniu, že i ostatní majú svoj vnútorný svet a pocity, ktoré v sebe ukrývajú? Otázky, ktoré pozývajú čitateľa k zamysleniu sa nad zmyslom života. Témy, ktoré si otvárame s kamarátmi pri káve a niektorí sú práve k týmto témam dnes prizývaní i v práci.

Som toho názoru, že učiteľ, ktorý odovzdáva svoje poznanie ďalej, potrebuje vedieť o človeku veľa. A keďže on sám človekom je, potrebuje najprv vedieť o sebe. Potrebuje vedieť o sebe pre iných, potrebuje vedieť o sebe pre tých, ktorým pomáha objavovať ich samotných.

JÁN:             Dôležitejšie je, aby učiteľ pomohol vedieť človeku čo najviac o sebe samom, ja nepotrebujem vedieť o svojich žiakoch všetko – skôr je dôležité, aby to vedeli o sebe oni a ja som im v tejto ceste pomohol.

JANA:          Každým dňom, každým novým študentom rastie moje povedomie o výnimočnosti človeka. Každý z nás je iný, každý z nás je originálny.

JÁN:             Neviem, ale moje povedomie o originalite človeka nie je z toho, že ho lepšie poznám, ale že je človekom.

JANA:          Čím viac učím, tým viac úcty pociťujem k človeku ako jedinečnej ľudskej bytosti. Nie moje vedomosti či certifikáty ma približujú k ľuďom, ale moja schopnosť nadväzovať vzťahy, dosiahnuté výsledky v práci a v neposlednej rade schopnosť komunikovať s dôverou. Dnes je ten správny čas zastať si samu seba a nájsť odvahu komunikovať svoje potreby, sny a túžby.

JÁN:             Prečo dnes, prečo komunikovať a komu?

JANA:          Pretože cítim, že dnes je tá správna chvíľa pre zverejnenie svojho poznania. Nájsť konečne miesto v sebe samej, ktoré mi pomôže dotvoriť to, čo cítim, že je správne a dôležité pre tento svet. Hľadám podporu a inšpiráciu tak v sebe samej, ako aj v ľuďoch a ich životných príbehoch. Ak mám vykročiť vpred, potrebujem mať pocit bezpečia a nádej, že mi tento krok prinesie do života niečo nové.

JÁN:             Ak mám pocit bezpečia, tak možno vôbec nevykročím vpred.

JANA:          Tak potom potrebujem odhodlanie a pevné presvedčenie o správnosti môjho kroku, ktorý mi do života prinesie to, čo mi v ňom chýba.

JÁN:             Kráčanie vpred nemusí byť hľadaním toho, čo mi chýba, ale aj objavoavním toho, čo som si ani nevedel predstaviť – práve toto je na živote najkrajšie.

JANA:          Ďakujem, to je povzbudzujúce. Práve preto je viac ako pravdepodobné, že ma čaká zmena, ku ktorej som vo svojom živote dorástla. Dozrel čas na zmenu, ktorá prichádza ako dôkaz toho, že žijem. Rastiem, dospievam a zrejem. Ja som tá, ktorá zodpovedá za to, ako žijem, čo robím a ako komunikujem. Teším sa z toho, ako mi je každým dňom jasnejší zmysel a cieľ môjho života ako aj hodnoty, ktoré v ňom vyznávam.

JÁN:             Myslím si, že zmysel života si ujasňujeme a upresňujeme celý život.

JANA:          Áno, a to, či svoj cieľ dosiahnem, dnes už totiž nie je len o vytrvalosti a cieľavedomosti. Dnešná doba je zložitá a každým dňom musím čeliť novým výzvam, ktoré ma niekedy motivujú, ale bohužiaľ, často krát aj odrádzajú v pokračovaní na ceste, ktorou som sa vydala.

Občas nám stačí menšie „pošťuchnutie“, rady našich blízkych a vieme sa pozbierať a ísť ďalej. V mnohých prípadoch to však nepostačuje a hľadáme niečo iné, niečo viac, niekoho, kto by nás posunul tým správnym smerom.

JÁN:             A možno niekedy aj pomôže veľké pošťuchnutie, ba až životná prehra, či pád, očistenie, pochopenie a postupná premena.

JANA:          Ja som sa rozhodla prizvať k hľadaniu tej správnej cesty v živote vás, a spolu s vami sme vytvorili program „Hľadanie vlastnej cesty“. Mám nádej, že nám pomôže zamerať sa na to, čo je v živote skutočne dôležité, čím spolu prispejeme ku krajšej, hodnotnejšej a trvalejšej prítomnosti.

JÁN:             My sa budeme prebúdzať.

JANA:          Áno, tak to myslím, my prví sa budeme každým dňom ďalej približovať k naplneniu zmyslu svojho života.

JÁN:             Myslím si, že každý človek hľadá svoju vlastnú cestu, niekedy však podľahneme tomu, čo nám hovoria druhí – niektorí nám ukazujú smery, iní nás poúčajú a strašia, ďalší zastavujú alebo vracajú späť. Je to však naša cesta a všetko to, čo k nám prichádza zvonka nám môže byť užitočné, ale nemalo by určovať smer cesty ani tempo nášho kroku. Je to náš život – jedinečný a neopakovateľný. Je dobré uvedomiť si, že SOM, existujem, prijímam sám seba takého aký som sa narodil – aj s chybami a nedostatkami. Som to ja, mám slobodu, objavujem, rozvíjam a využívam dary, ktoré som dostal. Formujem svoj vzťah k sebe samému a niekde hlboko vo vnútri počujem tichý hlas Niečoho, Čo je nado mnou, nad nami všetkými, nad celým vesmírom – večné a fungujúce na pevných princípoch. Veriaci poznajú vzťah k Bohu, iní hovoria o „niečom“ transcendentálnom a tajomnom, alebo o prírode. Tretia forma našich vzťahov je k človeku – jedinečnej bytosti ako sme my, ktorá tiež hľadá prijatie, dôveru, niekedy pomoc alebo lásku. Štvrtá skupina vzťahov je k prírode a veciam okolo nás. Mali by sme sa k nim správať šetrne a láskavo, s mierou a úctou. Neničiť ale chrániť a rozvíjať.

Objavovanie a rozvíjanie vzťahov k sebe, k Bohu, k ľuďom a veciam okolo nás je naša cesta – krásna a plná prekvapení, každý deň iná, niekedy pokropená dažďom, inokedy presvietená slnkom. Niekedy krivá a hrboľatá, inokedy rovná a bezpečná. Naša vlastná cesta.

Ak vás článok zaujal, prosím, prijmite naše pozvanie na náš spoločný anglicko-slovenský program Hľadanie vlastnej cesty v dňoch 21 – 22.októbra 2014 v Senci. Tešíme sa na vás!

7. 10. 2014

Téma članku: Názory Jána Košturiaka

Autor: Jana Chynoradská

Zakladateľka jazykovej školy Harmony a Centra inovácií Learn & Lead. Pôsobí ako riaditeľka a projektová manažérka, zároveň vedie vybrané programy na pozícii lektorky a kouča.

Profil autora

seminare

Podobné články

+ Ďalšie články na tému Názory Jána Košturiaka