Horalky

Dve otázky Jána Košturiaka Štefanovi Kassayovi o horalkách a biznise

Kto by na Slovensku nepoznal horalku? Vznikla vlastne náhodou. Na trhu neboli lieskové orechy do tatraniek a tak sa musela zmeniť receptúra. Do plnky sa primiešali arašídy a zmenou receptu sa musel zmeniť aj názov výrobku. Takáto náhoda priniesla svetu horalku. Premýšľam, že by som mal použiť veľké začiatočné písmeno (Horalka), pretože je to neopakovateľný a originálny produkt. Pokúšajú sa ju vyrábať aj iní, ale najlepšie chutí iba horalka zo Serede. Má správnu receptúru a výroba je veľmi flexibilná, aby sa aj v obchode zachovala čerstvosť. Horalky sú vo filmoch, v knihách, na Facebooku aj vo Wikipédii. Spieva o nich nadšený Američan Mark a horalku v ruke stíska aj syn Johna Travoltu pri návšteve Karlových Varov.

Mám veľa spomienok na horalky. Nosili nám ich rodičia na horské túry, tak ako sme ich nosili našim deťom aj my. Horalky sú o dva roky staršie ako ja a chodia s nami na cyklistiku, na túry aj na zahraničné výlety. Pracoval som na projektoch pre výrobcu horaliek a spomínam si na voňajúce a čerstvé horalky, ktoré schádzali z liniek. Najlepším miestom bolo rezanie z plátov, kde niekedy vznikal takzvaný zlom, ktorý chutil výborne. Horalka sa “montuje” z troch základných komponentov –  pláty z cesta, kakakaovo – arašídová plnka a kakaová poleva na okrajoch. V náplni sú arašídové oriešky pripravované vo vlastnej pražiarni. Za jednu pracovnú zmenu dokážu na troch linkách vyrobiť až 100 ton alebo 2 milióny horaliek. Ročne ľudia zjedia na Slovensku okolo 50 miliónov horaliek, ročne sa vyrába vyše 100 miliónov. Ak dobre počítam, tak sa každú sekundu u nás zje jedna až dve horalky.

Za horalkami vidím aj môjho priateľa, nesmierne vzdelaného a pracovitého človeka, Dr.h.c. prof. PhDr. Ing. Štefana Kassaya, DrSc. (vždy mám strach, že mu tie tituly popletiem). Fascinuje ma jeho nadhľad, ale aj detailné skúmanie vecí. Píše knihy o Podniku a podnikaní, za ktorými je vyše 20 rokov tvrdej práce a štúdia. Vie však aj konštruovať na počítači, sústružiť, frézovať a vyrobiť si napríklad vlastný nábytok. Nepoznám človeka, ktorý by mal takú sebadisciplínu v živote ako on – starostlivo naplánovaná práca a šport. Každý deň, sedem dní v týždni. Keď mu napíšem email ráno o štvrtej alebo o polnoci, odpoveď dostanem takmer obratom. Môj priateľ na počítači, Štefan. Majiteľ fabriky, ktorú mohol stokrát predať nadnárodným firmám. A nepredal!

Druhý môj priateľ, Patrik Paul navrhuje na horalky obaly. Keď na začiatku prišiel s radikálnymi inováciami, predaj išiel prudko dole. Horalka popiera všetky teórie o skracovaní životných cyklov a potrebe rýchlych inovácii. Áno, firma IDC Holding, inovovala procesy a výrobné technológie, ale receptúra je rovnaká a obal sa mení tak, aby si čo najviac zachoval tradičný vzhľad.

Horalka ukazuje, že nemusíme všetko okolo seba meniť a inovovať. že sú produkty, ktoré vydržia bez zmeny aj celé generácie a okrem chuti a obalu majú v sebe množstvo emócii – od spomienok na výlety s rodičmi, až po lásku k našej krajine. Teším sa, že sú ľudia, ktorí toto bohatstvo rozvíjajú. A som presvedčený, že kupovať tradičné slovenské výrobky od slovenských obchodníkov je dobrá vec (ale nie v supermarketoch).

Položil som Štefanovi tieto otázky:

Medzi Top produkty Tvojej firmy patria Horalka, Tatranka, Kavenka a Mila rezy – produkty, ktoré majú vyše 50 rokov. Napriek tomu sú úspešné. Skús povedať, čo sa má vo firme meniť a čo má zostať ako pevné jadro, ktoré by nemalo podliehať módnym trendom?

Vieš nejako vysvetliť, prečo je IDC úspešná slovenská firma v mori nadnárodných korporácii a ako môže lokálna potravinárska firma konkurovať firmám globálnym?

Pred vyše 20 rokmi (1992) sme ešte nemali zafixovaný termín „globalizácia“, ale v privatizačnej súťaži o Pečivárne Sereď  medzi 17 uchádzačmi z celého sveta zvíťazil môj projekt! O rok neskôr v medzinárodnej súťaži zvíťazil môj projekt!  Stali sme sa svetovými? To sotva, ale rozhodli znalosti! Na tom som staval a na tom staviam celých 20 rokov!  Ale dnes už môžem povedať, že nie sme žiadna lokálne fungujúca firma! Ak nie sme svetoví, sme aspoň na úrovni  Európskej špičky! Z lokálnej firmy sme sa stali nadnárodnou korporáciou. Konečne nech každý uzná, že sme rovnako globálni. S nadsádzkou poviem, že sme ešte globálnejší ako globálni, pretože dokážeme integrovať najnovšie znalosti s produkčnou praxou, že máme najmodernejšie technológie na svete, že systematicky investujeme a zlepšujeme sa. A dovolím si povedať, že máme nielen fabriku, ktorá je dôkazom dosiahnutia  prelomovej úrovne a predovšetkým – a zase trochu neskromne –  máme svetovú úroveň znalostí, svetové vedenie a svetových vrcholových manažérov a manažérov na strednej a nižšej úrovni riadenia ako aj radových zamestnancov. A aby toho nebolo málo. Aj teraz, v čase neutíchajúcej krízy, investujeme do rozvoja korporácie ďalších 55-60 miliónov Euro.

Jediné, čo sa nezmení nikdy je fakt, že zmena je jav trvalý a nekoneč

Ale zase, aby to bolo jasné, nič nie je také jednoduché, ako to vyzerá! Dopad globalizácie je voči tvorcom materiálových hodnôt neúprosný, až krutý. Intelektualizácia pracovných procesov akceleruje všetko dianie vo fabrikách, pretvára zamestnaneckú štruktúru, vyžaduje veľké znalosti a smeruje od špecializácie ku generalizácii. Požiadavky na špecializáciu sú však vysoké. Inak povedané, dnešok potrebuje generalizovane mysliacich špecialistov. Pozrime sa napr. na premeny obsahu práce údržbára strojov a zariadení. Obrazne povedané, pokiaľ v minulosti bolo  jeho hlavným nástrojom kladivo, dnes je to laptop, pretože každý moderný stroj alebo výrobná linka sú mechatronické systémy. Z makroekonomického hľadiska dochádza k paradoxnému javu. Zvyšuje sa výkonnosť strojov, rastú nároky na znalosti zamestnancov, súčasne sa zvyšuje spotreba a zároveň sa zvyšuje nezamestnanosť. Inak povedané: čím je vyššia produktivita, tým je vyššia nezamestnanosť a menšia kúpyschopnosť obyvateľstva a tým aj zbytočná nadprodukcia. Pripomína to začiatky priemyselnej revolúcie, keď robotníci ničili stroje, ktoré im brali prácu. Je to novodobý hlavolam, ktorý je riešiteľný iba novou ekonomickou paradigmou. Práca je predsa prostriedkom zabezpečenia obživy, ale nie zmyslom života. Oprávneným nárokom kultivovaného človeka by mala byť snaha o zvýšenie kvality života. Ak to nezoberieme doslovne, človek vlastne netúži po práci, ale po živote s perspektívou a naplnením svojich záujmov a potrieb. Ak by sme sumár ročnej spotreby ľudstva celej planéty vydelili ročnou celosvetovou produkciou, vyšlo by pravdepodobne zaujímavé číslo, dokazujúce, že sa vyrobí viac, ako sa spotrebuje. Teda je tu otázka, načo produkovať množstvá, ktoré zákonite podľahnú skaze a likvidácii, čo vlastne prináša zbytočnú nadprácu, plytvanie s prácou človeka. Ak je všetkého dostatok, netreba riešiť zamestnanosť, treba iba rozvrstviť ekvivalent odmeny za prácu v celosvetovom meradle. Možno to, čo som práve načrtol je chiméra, možno sa neuveriteľne mýlim, ale možno budeme o tom premýšľať viacerí. Ako zmeniť pohľad na život, na prácu, na vzdelanie a oddych a užívanie života v plnom zdraví a uspokojení.

stefan_kassay_portret

Ale aby som nezabudol na to, čo sa ma pýtaš. Čo sa má vo firme meniť a čo má zostať ako pevné jadro, ktoré by nemalo podliehať módnym trendom. Už som hovoril, že zmena je nevyhnutná, ale v akom rozsahu a za aký čas? Toto som si povedal vtedy, v roku 1992. To, čo má svoju tradíciu, o čo je záujem, to nech sa vyrába naďalej Veď už aj vtedy boli Horalky známe. To, čo stojí za to, aby bolo hodné našej pozornosti, to vyskúšajme. A experimentujme, a robme prieskumy, riaďme sa zdravým rozumom a keď treba, tak privolajme si na pomoc vedu. A raďme sa, premýšľajme spolu, vážme si jeden druhého. Vzájomne sa potrebujeme, každý vie niečo iné. Učme sa, majme oči otvorené. To platí dodnes.

Čo sa týka horaliek, tak tieto obľúbené oplátky sú evergreenom a ako dokazuje inzerát na internete, patria už k národnému dedičstvu. Vážia päťdesiat gramov, majú rovnako rokov a toľko fanúšikov, že na Facebooku pohodlne prebijú víťaza parlamentných volieb. Pre Slovákov v zahraničí sú horalky čosi ako vlastenecká potravina a chuťové spojenie s domovom. Ak niečo rozcitlivie krajana v Írsku, nebudú to halušky s bryndzou, skôr fernet, kofola, treska v majonéze – a chrumkavé horalky.  Desať ton horaliek vyrobí linka za sedem a pol hodiny. Tri linky výrobné za zmenu vyrobia sto ton, čo sú dva milióny horaliek. Ročný rekord je 160 miliónov kusov a všetky sa predajú. To môže znamenať všeličo, napríklad aj to, že niektorí sladké rezy konzumujú denne ako chlieb. Moderné stroje, v posledných rokoch uľahčili výrobu. Celú novú linku obslúžia  približne 20 pracovníci. Zaujímavejšie je však niečo iné – že sa všetky zjedia.

H1

Nech sa poniektorí čudujú, nech sa iní tešia a niektorí nech špekulujú nad tým, ako je to vôbec možné.. že ľuďom počas viacerých desaťročí chutí to isté! Táto otázka zamestnáva mnohých, dokonca aj na univerzitách. Napríklad pri mojej habilitácii v roku 1995 došla reč na životný cyklus produktu a na tom sa odvíjala zložitá teória s tvrdením, že životný cyklus produktu neprekročí 50 rokov! A čo horalky, opytujem sa? Už v tom čase sa horalky vyrábali od roku 1959. Balón spľasol. Otázka ostala bez odpovede, habilitácia prebehla bez komplikácií.

Prečo sa ženú za horalkami v Maďarsku alebo v Poľsku? Prečo po nich bažia Američania? Mnohým horalky do zahraničia prichádzajú poštou a pohodený lesklý obal v cudzine prezrádza prítomnosť Čechov a Slovákov. Kultové hranaté sladkostí sú hviezdou aj na internete. Okolo nich sa krútia inzeráty, anekdoty Otázkou však je, prečo si takú popularitu získali horalky a nie iné príbuzné oplátky? A v čom sa líšia napríklad od tatraniek? Faktom je, že obe značky vznikli ešte v socializme a prežili dodnes. Rozdiel je v náplni (v prvej sú arašidy, v druhej lieskové oriešky) a najmä v spôsobe máčania. Spory, či chutia lepšie tatranky alebo horalky, sú už folklórom, ale faktom je, že majú rovnakého výrobcu.

Známy je prípad Američana Marka Christensena, ktorý  sa pri odchode zo Slovenska pokúšal “prepašovať” čo najviac horaliek, nakoniec im vyhradil jeden malý kufor. Do jeho batožiny zmestila aj jeho najobľúbenejšia slovenská maškrta horalka. Kalifornčan Mark vyjadril lásku k horalkám aj svojráznym textom songu Deväť na Youtube.

 

29. 8. 2014

Téma članku: Názory Štefana Kassaya

Autor: Štefan Kassay

Zmyslom života nie sú peniaze, ale to, čo človek vytvorí a čím prispeje k spoločnému dielu.

Profil autora

seminare

Podobné články

+ Ďalšie články na tému Názory Štefana Kassaya